Nihilizmus je ako konečné existenciálne prevrátenie očí, ktoré spochybňuje, či má niečo v živote skutočný význam. Nie je to iba skaza a pochmúrnosť; pre niektorých je to rovnako osviežujúce ako vyhadzovanie nepotrebného haraburdia z podkrovia. Myslitelia ako Nietzsche koketovali s nihilizmom a urobili z neho filozofický ekvivalent stavu komplikovaného vzťahu. Nie je to šálka existenciálnej hrôzy pre každého, kritici ho považujú za filozofiu, ktorá je tak trochu večierkou. V jadre nihilizmu ide o to, aby sme sa zbavili domnelých životných istôt a s pokrčením ramien sa pýtali: „Tak čo ďalej?“.
Nihilizmus je filozofický názor, že:
- Na ničom nezáleží: Tvrdí, že život nemá zmysel, význam ani hodnotu. Môže sa to týkať morálnych hodnôt, náboženského presvedčenia a osobnej identity.
- Pochybnosti o existencii: Nihilizmus často spochybňuje alebo odmieta všeobecne uznávané pravdy o povahe existencie, ako napríklad existenciu Boha alebo dokonca seba samého.
A keď nihilizmus vzťahujeme na „seba samých“, ovplyvňuje nás nasledujúcimi spôsobmi:
- Morálny nihilizmus: To naznačuje, že naše činy nie sú prirodzene „správne“ alebo „nesprávne“. To nás môže viesť k spochybneniu morálnych zásad, ktorými sa v živote riadime.
- Existenčný nihilizmus: To je výzvou pre náš životný cieľ. Ak život nemá zmysel, vyvoláva to otázky, prečo sa usilujeme o úspech, šťastie alebo vzťahy.
- Epistemologický nihilizmus: To nás môže viesť k spochybňovaniu všetkého, čo o sebe a o svete okolo nás vieme alebo čo považujeme za pravdivé, čo vedie k skepse a pochybnostiam.
- Optimistický nihilizmus: Tvrdí, že tvárou v tvár prirodzenej nezmyselnosti života má človek slobodu vytvoriť si vlastný cieľ a nájsť radosť v kráse a zážitkoch sveta.
Nihilizmus v skratke
Nihilizmus je ako filozofický ekvivalent pokrčenia ramenami so slovami: „Aký to má zmysel?“ Ale je to trochu zložitejšie ako len nestarať sa o nič. Tu je podstata:
- Základná myšlienka: Nihilizmus spochybňuje, či má život nejaký vnútorný zmysel, účel alebo hodnotu. Je to ako pozerať sa na všetky veľké filozofické otázky a pýtať sa, či tam naozaj existuje odpoveď.
- Nie je to len skľúčenosť: Hoci to môže znieť veľmi pochmúrne, nihilizmus nie je len o skľúčenosti a pochmúrnosti. Pre niektorých je to oslobodzujúce, ako odhodiť starú príručku pravidiel, ktorá nikdy nedávala zmysel.
- Rôzne chute: Nihilizmus má rôzne podoby. Niektoré verzie sa zameriavajú na morálku a tvrdia, že neexistuje nič také ako „správne“ alebo „nesprávne“ v absolútnom zmysle. Iné môžu tvrdiť, že poznanie alebo samotná realita sú trochu podozrivé.
- Známi nihilisti: Medzi mysliteľmi je to už nejaký čas. Napríklad Nietzsche je veľké meno spájané s nihilizmom, hoci mal k tomuto pojmu vzťah lásky a nenávisti.
- Vplyv na kultúru: Nihilizmus zanechal svoju stopu v knihách, filmoch a umení, často sa objavuje v príbehoch, ktoré spochybňujú štruktúru spoločnosti alebo zmysel života.
- Nie pre každého: Určite to nie je šálka kávy pre každého. Niektorí považujú nihilizmus za príliš cynický alebo depresívny a dávajú prednosť filozofiám s optimistickejším pohľadom.
- Východiskový bod: Pre niektorých nihilizmus nie je konečnou stanicou, ale východiskovým bodom. Je to ako vyčistenie bridlice na budovanie nových, osobných významov a hodnôt.
Nihilizmus je teda viac než len filozofické „meh“. Je to hlboký ponor do toho, čo robí život zmysluplným (alebo nie), a výzva pre zavedené normy a presvedčenia. Či už vás znepokojuje, alebo zvláštne upokojuje, rozhodne je to podnet na zamyslenie.
Nihilizmus v podstate nabáda k hlbokému spochybneniu existencie a našej úlohy v nej.
Všetci sa v tomto nájdeme. Jeden deň sa narodíme a druhý deň zomrieme. Chápeme všetko, čo sa odohráva medzi týmito dvoma udalosťami, ale naše chápanie zlyháva, keď ide o to, čo sa odohralo pred naším narodením alebo čo sa stane po našom konci. V dôsledku toho je mimoriadne náročné rozoznať význam alebo cieľ našej existencie.
Ak nedokážeme vystopovať svoj pôvod alebo zistiť, ako sme vznikli, ako môžeme zistiť, prečo sme tu? Podobne, ak nepoznáme svoj cieľ alebo to, v čo sa vyvinieme, ako môžeme určiť, či naše súčasné skutky majú nejaký význam? Táto nejednoznačnosť obklopujúca našu spoločnú minulosť a perspektívnu budúcnosť podnietila skľučujúcu otázku: „Aký je zmysel života?“, ktorá trápi ľudstvo, odkedy sme si vyvinuli vedomie.
Hoci sme ako druh nikdy nedokázali objektívne odpovedať na túto otázku, mnohí našli útechu v rôznych ideológiách, aby zmiernili úzkosť, ktorú vyvoláva. V mnohých náboženstvách božská entita stvorila vesmír, umiestnila nás do neho a naše činy na Zemi slúžia na to, aby nám následne diktovali náš večný osud. Pre niektorých je zmyslom života náklonnosť, ktorú si vymieňajú s priateľmi, rodinou a blízkymi. Iní postulujú, že samotná existencia života potvrdzuje jeho hodnotu.
Nihilisti však považujú život za bezvýznamný. Všetky činy, utrpenie a emócie, či už priaznivé alebo nepriaznivé, považujú za úplne zbytočné a bezvýznamné. Toto je nihilizmus, doktrína negácie.
V určitom okamihu svojho života sa mnohí z nás stretnú s nihilistickými úvahami. Oblieha nás premáhajúci pocit bezcieľnosti, akoby náš život nemal zmysel a my sme nemali žiadnu prirodzenú hodnotu. To sa zvyčajne prejavuje vtedy, keď začneme pochybovať o svojich dlhoročných presvedčeniach, práve keď objavujeme nové presvedčenia, ktoré by sme mohli prijať.
Je to prechodné obdobie, v ktorom vyrastáte z presvedčenia, ktoré vám odovzdali rodičia, získavate nové vedomosti, zažívate nové veci a formujete si svoj osobný pohľad na svet. Všetky tieto myšlienky zvyčajne vyvoláva jednoduchá, ale hlboká otázka – prečo? Trojpísmenové, jednoslabičné slovo dostatočne silné na to, aby destabilizovalo aj tie najpevnejšie základy vášho presvedčenia.
Nihilistický prístup k životu, ktorý možno nie je taký, aký chceš
Ako potápajúci sa pohyblivý piesok vás vtiahne do znepokojujúcej možnosti, že možno celý váš život nebol taký, ako ste si ho predstavovali. Na chvíľu sa zastavte, zamyslite sa nad svojimi základnými hodnotami a položte si otázku – prečo? Prečo sa držíte týchto presvedčení? Odkiaľ pochádzajú? Kto vám ich vštepil? Vytrvalé kladenie otázok vás nakoniec privedie k bodu, v ktorom nezostanú žiadne odpovede, dospejete k pojmu ničoty.
Napriek rôznym náboženstvám na celom svete a všetkým našim vedeckým objavom stále nie sme schopní odpovedať na hlbokú otázku „prečo?“.
Pre nihilistu v tomto bode určia, že jednoducho neexistuje žiadne „prečo“. Neexistuje žiadna odpoveď, iba prázdnota. Ako raz napísal Alan Watts, „život je len cesta z pôrodnice do krematória“. Samotný termín „nihilizmus“ je výstižný; je odvodený z latinského „nihil“, čo znamená „nič“, a „ism“, čo znamená ideológiu. Je to teda filozofia ničoty, hoci to úplne neobjasňuje jej úplné pochopenie.
Nihilizmus a ďalšie významné súvislosti s filozofickými smermi
Predstavte si nihilizmus ako zádumčivého bratranca na rodinnom stretnutí filozofií, kde stoicizmus je húževnatý, existencializmus intenzívny umelec a kantianizmus starší, ktorý dodržiava pravidlá. Zatiaľ čo nihilizmus rozhadzuje rukami a spochybňuje prirodzenú hodnotu života, stoicizmus múdro prikyvuje a radí nám, aby sme sa sústredili na to, čo môžeme ovplyvniť, a našli v sebe pokoj. Na druhej strane existencializmus sa pozerá nihilizmu do očí, uznáva prázdnotu, ale vzdorovito trvá na tom, že si zmysel vytvárame sami. Kantovci, ktorí vždy dbali na dodržiavanie morálnych zákonov, by mohli zdvihnúť obočie nad tým, že nihilizmus nerešpektuje absolútne pravdy, a namiesto toho obhajujú život, ktorý sa riadi povinnosťou a rozumom. Je to filozofická zmes, v ktorej každý z nich vnáša do rozhovoru svoju vlastnú príchuť, od skeptického pokrčenia plecami nihilizmu až po zásadový postoj kantovcov, čo vytvára zaujímavú zmes pohľadov na veľké životné otázky.
Nezamieňajme automaticky nihilizmus a pesimizmus
Ľudia si často mýlia nihilizmus s pesimizmom, ale tieto dve veci sú odlišné. Pesimisti očakávajú najhorší možný výsledok. Zastávajú pesimistický pohľad na svet a majú tendenciu zdôrazňovať negatívne aspekty života, pretože veria, že zlo nakoniec vždy zvíťazí nad dobrom. V tom spočíva rozdiel: pesimisti uznávajú existenciu dobra vo svete, ale pochybujú o schopnosti ľudstva plne ho realizovať.
Nihilisti, naopak, odmietajú akúkoľvek vieru. Popierajú prítomnosť zla, rovnako ako vyvracajú existenciu dobra vo svete. Z pohľadu nihilistov svet jednoducho je a sú to ľudia, ktorí vytvorili pojmy morálky, čím vytvorili pojmy dobra a zla.
Zoberme si známu metaforu z polovice naplneného pohára. Optimisti navrhujú považovať pohár za poloplný, zatiaľ čo pesimisti ho považujú za poloprázdny. Ale nihilisti? Tí navrhujú zahodiť celý pohár. Koniec koncov, záleží na tom, či je plný alebo prázdny? Či je plný, prázdny, dobrý, zlý – všetky tieto pojmy sú nepodstatné, pretože smrť je pre všetkých nevyhnutným koncom.
Nihilizmus sa často prirovnáva k filozofiám, ako sú cynizmus a apatia. Aj v tomto prípade sa však každá z nich od seba odlišuje a správne zaradenie myšlienok do týchto filozofických vedier môže byť zložitejšie, než sa očakáva.
A čo na nihilizmus cynici?
Cynici tvrdia, že jednotlivci sú vždy motivovaní vlastným záujmom, a pochybujú, že niekto môže mať prirodzene cnostné motívy. Nemajú dôveru v ľudskosť a veria, že sme výlučne egoistickí a bojujeme len za svoj vlastný prospech. Presvedčenie, že ľudia nie sú schopní dobra, však podľa cynikov znamená, že dobro existuje inde, len nie v ľuďoch. Pre nihilistu nič mimo neho neexistuje, neexistuje dobro ani zlo. Neoznačujú ľudí za zlých alebo dobrých, pretože podľa ich názoru ani jeden z týchto stavov neexistuje. Sú to len vlastnosti, ktoré sme priradili určitým činom alebo stavom.
Jedinci stelesňujúci apatiu sú jednoducho ľahostajní. Môžu prijať predstavu, že život má zmysel, ale zostávajú oň nezaujatí. Nihilizmus však zastáva myšlienku, že neexistuje žiadna veľká schéma alebo zmysel. Keď nie je v čo veriť, neexistuje teda ani zmysel.
Z tejto predstavy vyplýva paradox nihilizmu. Ak neveríte v nič, potom sa práve táto ničota stáva niečím, v čo veríte.
Ak sa však teraz prihlásite k viere v „niečo“, nihilizmus už neexistuje, pretože nihilizmus v podstate obhajuje vieru v „nič“. Nihilizmus sa od ostatných filozofických doktrín odlišuje tým, že vznikol ako literárny pojem skôr, ako sa vyvinul do filozofickej podoby. V dôsledku toho nie je tak jednoznačne vymedzený ako mnohé existujúce filozofie. Rôzni jednotlivci ho interpretovali rôzne, napriek tomu sa tieto rozmanité vysvetlenia klasifikovali, čím vznikli početné formy nihilizmu.
Jednou z foriem je politický nihilizmus, ktorý tvrdí, že v záujme ľudského pokroku je potrebné rozobrať všetky politické, spoločenské a náboženské štruktúry. Potom tu máme etický nihilizmus, ktorý odmieta predpoklad absolútnych morálnych alebo etických princípov. Podľa tejto formy nihilizmu by sa spoločenské definície dobra a zla nemali dodržiavať, ak sa snažíme dosiahnuť konečnú slobodu jednotlivca. Priznáva nám slobodu konať podľa vlastného uváženia.
Existenciálny nihilizmus
Napokon existuje existenciálny nihilizmus, presvedčenie, že život nemá hodnotu alebo vnútorný zmysel. Ide o najznámejšiu formu nihilizmu, o ktorej sa tu primárne diskutuje. Pre nihilistov existencia entít, ako je štát, náboženské inštitúcie a spoločenská morálka, porušuje naše individuálne slobody. Ak sme obmedzovaní v tom, aby sme konali úplne podľa svojich predstáv, sme skutočne slobodní? Alebo sme sa len z nevysvetliteľných dôvodov obmedzili neviditeľnými psychologickými putami?
Raz večer som pri prezeraní Redditu narazil na otázku – „keby ste mali možnosť zachrániť buď svojho domáceho miláčika, alebo cudzinca, koho by ste si vybrali?“. Väčšina sa rozhodla pre svojho domáceho miláčika. Keď sa jedného používateľa opýtali na jeho voľbu, odpovedal: „Prečo si myslíte, že ľudský život má väčšiu hodnotu ako život zvieraťa?“ Nebola žiadna adekvátna odpoveď. Mnohí sa snažili túto otázku obísť, ale ústredná otázka „prečo“ zostala nezodpovedaná, čo osvetľuje nihilistický pohľad. Ak nedokážeme zdôvodniť, prečo sa držíme týchto pravidiel, prečo sa potom rozhodneme ich dodržiavať?
Možno je to kvôli existenciálnemu strachu a emocionálnemu utrpeniu spojeným s prijatím predstavy o nezmyselnosti života. Zamyslite sa nad týmto – ak život skutočne nemá zmysel a všetko, čo robíme, nemá žiadnu hodnotu, potom sú všetky vedecké úspechy, technologické zázraky, pokroky, ako je výskum vesmíru, a hnutia za ľudské práva bezvýznamné. Zamyslite sa nad naším pokrokom a potom sa vyrovnajte s možnosťou, že to všetko môže byť bezvýznamné, prechodné vlnenie v obrovskom oceáne času, ktoré nemá vo veľkom rozsahu existencie žiadny významný vplyv. Uvedomenie si, že všetky naše skúsenosti, vzostupy a pády života, nakoniec neznamenajú nič, môže byť hlboko znepokojujúce.
Nie sme však povinní pochopiť chaos reality, môžeme v ňom jednoducho nájsť humor.
Friedrich Nietzsche, významný filozof, predložil nezvyčajnú argumentáciu, keď obhajoval nihilizmus a zároveň bol proti nemu. Vo svojej obhajobe tejto koncepcie Nietzsche tvrdil, že nášmu svetu chýba akákoľvek vnútorná štruktúra alebo poriadok, okrem toho, ktorý si vedome vytvárame. Podľa jeho slov „každé presvedčenie, každé považovanie niečoho za pravdivé je nevyhnutne falošné, pretože jednoducho neexistuje pravdivý svet“. Zastával názor, že nihilizmus demaskuje všetky ľudské „presvedčenia“ a „pravdy“ ako obyčajné výmysly oslabenej západnej mytológie. Jeho slávne vyhlásenie „Boh je mŕtvy“ bolo metaforickým vyjadrením o upadajúcom vplyve náboženských inštitúcií jeho doby a o tom, ako si ľudia začínajú raziť vlastné cesty a hľadať osobný zmysel života, čím spochybňujú existujúce normy.
Nietzscheho argumenty proti nihilizmu
Nietzsche však paradoxne argumentoval aj proti nihilizmu. Naznačoval, že v nadchádzajúcich storočiach by nástup nihilizmu nasmeroval civilizáciu ku katastrofe, ku kalamite, ktorá na nás číha. Prirovnal ju k rieke, ktorá sa blíži k svojmu koncu. Pri pohľade na najničivejšie spoločnosti v dejinách ľudstva môžeme v jeho slovách identifikovať pravdu. Keď sa rozpadajú zaužívané kultúrne tradície, viera, náboženské inštitúcie a dokonca aj ekonomické systémy, začína prevládať pocit ničoty. Uvažujte o tom, že ak na ničom skutočne nezáleží a sme len náhodným spojením pominuteľných atómov, ako môžeme rozhodne tvrdiť, že hrozné činy ako otroctvo, apartheid a jadrová vojna sú vo svojej podstate zlé? Ako môžeme objektívne zaradiť Adolfa Hitlera medzi najodpornejšie osoby v dejinách pre jeho pokusy o vyhladenie celej kultúry?
Na základnej úrovni väčšina z nás chápe prirodzenú nesprávnosť týchto činov. Nebezpečenstvo však spočíva v našej neschopnosti logicky vysvetliť toto chápanie, čo nás robí neschopnými presvedčiť ostatných, aby prijali rovnaký názor. Práve toho sa obával Nietzsche. Mnohí kritici mu dodnes pripisujú vznik nacistickej éry a tvrdia, že napriek tomu, že si uvedomoval tieto nebezpečenstvá, upevňoval učenie nihilizmu. Nietzsche však veril, že ak dokážeme prekonať spoločenský rozpad, ktorý nihilizmus nevyhnutne vyvoláva, môžeme potom načrtnúť novú trajektóriu pre ľudstvo. Obhajoval vytvorenie nového morálneho systému, ktorý by odstránil predsudky minulých konštrukcií. Podľa neho by zbúranie starého domu nemalo spôsobiť, že sa stanete bezdomovcami, ale malo by vám ponúknuť možnosť vybudovať si rozsiahlejší a lepší príbytok.
Nihilizmus v praktickom živote
Zastavte sa na chvíľu, pozorujte svoje okolie, najmä aktivity na sociálnych sieťach, a bude vám zrejmé, že sme možno na pokraji ďalšej vlny nihilizmu. Uvažujte o tom, že náboženské doktríny už nediktujú, čo je morálne prijateľné. Jednotlivci sa zbavujú dlhoročných presvedčení a kultúrnych zvyklostí a namiesto toho sa rozhodujú vytýčiť si nové cesty.
Bez ohľadu na to, ako opovrhnutiahodná sa môže zdať nejaká vec, vždy sa nájde oddaná skupina stúpencov, ktorí obhajujú ich právo ju vykonávať. Prečo by vlastne nemali? Na túto otázku sa zdá byť nemožné presvedčivo odpovedať. Keďže ľudstvo pokračuje v postupnom redefinovaní noriem, môže prísť deň, keď stratíme schopnosť považovať konanie iného za nesprávne, pretože na otázku „prečo je nesprávne?“ nebude možné odpovedať.
To sa odráža v slovách Williama Shakespeara, ktorý raz napísal: „Život je len chodiaci tieň, úbohý hráč, ktorý sa na javisku rozohrá a odohrá svoju hodinu a potom ho už nepočuť; je to príbeh, ktorý rozpráva idiot, plný zvuku a zúrivosti, ale nič neznamená.“ Ak život skutočne postráda vnútorný zmysel a my existujeme bez vopred určeného cieľa, našou primeranou reakciou by mala byť čo najväčšia optimalizácia našej situácie.
Prečo sa namiesto odvekého hlavolamu, keď sa na pohár pozeráme buď ako na poloplný, alebo poloprázdny, pohára úplne nezbaviť a neuhasiť smäd priamo z kohútika, kým sa nenasýtime? V konečnom dôsledku je život sám o sebe platným ospravedlnením existencie. Na uplatnenie našej slobody nám bol pridelený jeden život, aspoň v našej súčasnej realite.
