Monizmus možno chápať v protiklade k dualizmu a pluralizmu. Dualizmus predpokladá dva odlišné druhy reality: fyzickú/materiálnu a nemateriálnu/duchovnú. Descartes, významný dualistický filozof, tvrdil, že existuje zásadný rozdiel medzi mysľou a telom, pričom predpokladal ich nezávislú existenciu.
Na druhej strane pluralizmus tvrdí, že v prírode existuje viacero substancií, ktoré prispievajú k zloženiu reality. Uznáva rozmanité prvky v rámci štruktúry existencie.
Ako reakciu na dualizmus a pluralizmus zaviedol Christian von Wolff, nemecký filozof 18. storočia, vo svojom diele o logike pojem „monizmus“. Monizmus predstavuje filozofickú perspektívu, ktorá hľadá jednotu a postuluje spoločný pôvod všetkých vecí. Jeho cieľom je odstrániť dichotómiu medzi mysľou a telom, pričom sa usiluje vysvetliť javy prostredníctvom zjednocujúceho princípu alebo ako prejavy jedinej substancie.
Monizmus tvrdí, že medzi skutočnosťami neexistujú žiadne základné rozdelenia alebo hranice. Predpokladá, že celá príroda funguje podľa jednotného súboru zákonov, a presadzuje predstavu vesmíru ako jedinej entity zloženej z jednej základnej látky. Napríklad Thalés, raný západný filozof, navrhol, že voda je základným materiálom, ktorý tvorí svet, a predstavil skromný prejav monistického myslenia.
Dnes sa monizmus uplatňuje v rôznych oblastiach vrátane filozofie, psychológie, politológie, medzinárodných vzťahov a medzinárodného práva. Napriek rôznym kontextom, v ktorých sa monizmus uplatňuje, jeho základná koncepcia zostáva rovnaká – uznanie a potvrdenie základnej jednoty reality.
