V každodennom živote často priraďujeme hodnoty tovarom alebo službám na základe našich osobných preferencií, potrieb alebo želaní. Avšak vieš, že existuje formálna ekonomická teória, ktorá odráža toto zdanlivo intuitívne chápanie? Subjektívna teória hodnoty.
Táto teória vznikla koncom 19. storočia a medzi jej hlavných zástancov patrili ekonómovia Carl Menger, William Stanley Jevons a Léon Walras. Boli súčasťou marginalistickej školy, ktorá spôsobila revolúciu vo vnímaní hodnoty v ekonomickej sfére. Subjektívna teória hodnoty tvrdí, že hodnota tovarov a služieb nie je prirodzená, ale je určená ich vnímanou užitočnosťou alebo žiadanosťou pre jednotlivcov.
Príklad subjektívnej hodnoty z reálneho sveta
Predstav si jednoduchý scenár: si smädný v púšti a narazíš na človeka s fľašou vody a diamantom. Podľa pracovnej alebo nákladovej teórie hodnoty by mal byť diamant hodnotnejší vzhľadom na značnú prácu a zdroje potrebné na jeho získanie. V tvojej situácii má však väčšiu hodnotu fľaša s vodou. To poukazuje na subjektívnu povahu hodnoty založenú na individuálnych okolnostiach a potrebách.
Subjektívna teória hodnoty spochybňuje základné princípy pracovnej teórie hodnoty a nákladovej teórie hodnoty. Tieto teórie, ktoré sú základom ekonomických systémov, ako sú socializmus a komunizmus, tvrdia, že hodnota je neoddeliteľne spojená s vynaloženou prácou alebo nákladmi na zdroje použité na vytvorenie tovaru alebo služby. V praxi sa však vnímanie hodnoty tovarov a služieb môže u jednotlivcov výrazne líšiť. To spôsobuje, že štandardné, objektívne meranie hodnoty je nepraktické (konzistentne nemožné).
Súvisiaci článok: Čo je pracovná teória hodnoty a nákladová teória hodnoty, a prečo položili socializmus
Vyvracia subjektívna hodnota socializmus a komunizmus?
Preto systémy ako socializmus a komunizmus, ktoré zakladajú svoje fungovanie na pracovnej alebo nákladovej teórii hodnoty, často zápasia s problémami pri uspokojovaní rozmanitých a meniacich sa potrieb svojich komunít. Cieľom týchto systémov je rovnomerné rozdelenie zdrojov za predpokladu, že hodnota týchto zdrojov je všeobecne uznávaná. To je aj predpoklad, ktorý je v rozpore so subjektívnou teóriou hodnoty. V skutočnosti sa hodnota, ktorú jednotlivci pripisujú tovarom a službám, môže výrazne líšiť. To vedie k potenciálnej neefektívnosti a nespokojnosti, ak sú zdroje prideľované jednotne.
Napríklad umelec môže pripisovať vyššiu hodnotu farbám a štetcom ako stavebnému náradiu, zatiaľ čo stolár by zrejme uprednostňoval opačný prístup. Systém, ktorý by si vynútil rovnaké rozdelenie týchto zdrojov, by mohol spôsobiť, že obe strany by sa cítili nedostatočne uspokojené.
Preto zámery komunistov a socialistov môžu byť ušľachtilé a myslené dobre, ale keďže nezohľadňujú a ignorujú teóriu subjektívnej hodnoty, ich presvedčenie a snaha je založená skôr na emotívnom a pocitovom presvedčení, ktoré je ale v teórii aj v praxi definitívne vyvrátené a nefunkčné.
Subjektívna teória hodnoty poskytuje kritickú optiku, cez ktorú môžeme skúmať naše ekonomické preferencie a rozhodnutia. Zdôrazňuje dôležitosť uznania individuálneho vnímania hodnoty pri vytváraní efektívnych a uspokojivých ekonomických systémov. Táto teória zdôrazňuje, prečo všeobecné prístupy k prideľovaniu zdrojov, ako to vidíme v systémoch, ako sú socializmus a komunizmus, nemusia vždy priniesť želané výsledky a prečo flexibilita a uznanie individuálnych preferencií môžu byť životne dôležité pre blahobyt ekonomiky a všetkých jednotlivcov.
Teória subjektívnej hodnoty v osobnom živote
Jasné, teória subjektívnej hodnoti je pojem z ekonómie a je to jedna zo základných myšlienok rakúskej ekonomickej školy. To však neznamená, že sa musí jednať o biznis, trh alebo peniaze.
Čo dnes robíš? S veľkou pravdepodobnosťou to, čo chceš, čo potrebuješ, čo sa tí zíde, alebo čo ťa baví. Podľa niekoho subjektívnej hodnoty je preňho prínosom čítať si hodinu knihu, ísť sa najesť, dať si sprchu, ísť sa prejsť a chvíľu si zdriemnuť. Pre niekoho iného sú tieto činnosti zbytočné a nehodnotné, a radšej sa pôjde na celý deň voziť na bicykli. Niekto iný si povie, že to sú blbosti a bude sa celý deň hrať so psom vonku.
Potom príde hráč počítačových hier… potom milovník filmov a seriálov… potom pracovný workoholik. Pre každého znamená hodnota niečo iné. Každý venuje svoj čas a peniaze inej hodnote. Je jedno, či je nákladnejšie hodinu sa bicyklovať, alebo hodinu driemať. Každý sa vo finále rozhodne po svojom.
A keďže ekonomika, dokonca aj celý trh, je len zoskupenie jednotlivcov, ich názorov a rozhodnutí, či už peňažných alebo časových, je centrálne plánovanie nemožné. A nie je to ani otázka výpočtovej sily. Totiž niektorí socialisti očakávajú, že budeme vedieť lepšie centrálne plánovať napríklad vďaka superpočítačom alebo umelej inteligencii.
Môžeme centrálne plánovať agregátom všetkých subjektívnych preferencií?
Bohužiaľ, nie. Každý človek má milión subjektívnych preferencií, a každou sekundou sa im v reálnom čase menia záujmy, potreby, chtíče, pocity, názory, myšlienky, dokonca aj energia, ktorú chcú niekde vynaložiť. Bavíme sa o tom, že každou jednou sekundou sa zmení agregát subjektívnych preferencií ľudí o číslo, ktoré je vyššie ako počet atómov v celom vesmíre.
Centrálne plánovanie, či už ako socialistický politicko-ekonomický systém, alebo centrálne plánovanie v štátnych monopolných odvetviach (napríklad školstvo alebo zdravotníctvo) nikdy nebude konzistentne efektívnejšie ako voľný trh založený na možnosti subjektívneho hodnotenia produktov a služieb.
