Panenteizmus, termín, ktorý zaviedol Carl C. F. Krause, sa odlišuje od súčasných foriem panteizmu a emanacionizmu. Označuje perspektívu, ktorá zavádza polaritu v pojme Boha, pričom Boha chápe ako večného aj dočasného, ktorý zahŕňa, ale zároveň presahuje svet. Etymologicky panenteizmus znamená „všetko v Bohu“ alebo „všetko je v Bohu“.
Vo svojej najjednoduchšej podobe panenteizmus tvrdí, že svet je v Bohu, ale Boh nie je svet. Z metafyzického hľadiska uznáva reálny rozdiel medzi Božou podstatou a Božou existenciou alebo prítomnosťou náhod oddelených od Božej podstaty. Panenteizmus predstavuje druh božského relativizmu, ktorý uznáva vzájomný vzťah medzi Bohom a svetom. Zatiaľ čo svet závisí od Boha, Boh do istej miery závisí aj od sveta. Vníma svet ako aktualizáciu Božieho stvoriteľského potenciálu, ktorý dopĺňa Božiu aktuálnosť.
Panenteizmus spochybňuje pohľad na Boha ako na čistý akt a zdôrazňuje význam logiky polarity, ktorá má spoločné črty s hegelovskou dialektikou. Vníma ju ako prostriedok na riešenie konečných dilem, ktoré vyplývajú z používania kategórií.
Kritici panenteizmu tvrdia, že zahŕňa nesprávne predstavy o logike, kauzalite a analógii. Ústredným bodom kritiky bola logika dipolarity, na ktorej je panenteizmus založený. Charles Hartshorne tvrdil, že napriek tomu, že Bohu pripisuje protikladné predikáty (ako transcendentné/imanentné, absolútne/relatívne, nekonečné/nekonečné), panenteizmus neporušuje princíp neprotirečenia, pretože tieto predikáty sa vzťahujú na Boha pod rôznymi aspektmi. Navyše vzťah medzi dvojicami protikladov je asymetrický; jedna množina zahŕňa druhú, ale nie naopak. Hartshorne navrhol, že Božiu absolútnosť možno chápať ako obsiahnutú v Božej relatívnosti, a nie naopak.
Kritici si tiež kladú otázku, či je rozdiel medzi Bohom a svetom dostatočne vymedzený, keďže panteisti odmietajú učenie o creatio ex nihilo. V panenteizme si najvyššia kauzalita Boha nevyžaduje taký druh nezávislosti od sveta, ktorý sa tradične spája s učením o stvorení. Pre kresťanských teistov je ďalší rozvoj panenteizmu nevyhnutný na zosúladenie s učením o Trojici.
Aj keď dipolarita môže byť užitočná pri vysvetľovaní toho, ako môže byť Boh transcendentný a zároveň bezprostredný vo svete, alebo pri formovaní nového chápania kristológie, zostáva nejasné, ako môže podporiť učenie o trojjedinom Bohu.
