Pred dlhotrvajúcou vládou Britského impéria, pred Čingischánovým vpádom do stepí a dokonca aj pred rozšírením vplyvu Ríma okolo Stredozemného mora existovala staroveká Asýrska ríša. Asýria, ktorú historici považujú za prvú skutočnú ríšu, položila základy pre každú nasledujúcu veľmoc.
Na vrchole svojej moci v 7. storočí pred naším letopočtom sa Asýrska ríša rozprestierala na území dnešného Iraku, Sýrie, Libanonu, Izraela a časti Turecka, Iránu a Egypta. Pýšila sa obrovskou knižnicou a rozsiahlym botanickým a zoologickým parkom. Cesta k asýrskej nadvláde sa však začala oveľa skôr, v neskorej dobe bronzovej, v meste menom Aššúr.
Aššúr sa nachádzal pozdĺž rieky Tigris v severnom Iraku a bol obchodným centrom pre cín a textil. Mesto malo spoločné meno s božstvom, o ktorom sa verilo, že zosobňuje mesto a neskôr celú ríšu. Pre dôkladných Asýrčanov boli politika a náboženstvo úzko prepojené.
Kráľ veľkňaz
Okolo roku 1300 pred n. l. prevzal titul kráľa veľkňaz menom Aššur-uballit I., čím sa začala tradícia vojenských výprav a Asýria sa z mestského štátu zmenila na územný štát. Jeden správny orgán začal dohliadať na viacero miest, kultúr a národov. Počas nasledujúcich 150 rokov Asýria rozširovala svoj vplyv a prekvitala.
V 12. storočí pred n. l. však záhadná katastrofa, ktorá dodnes mätie archeológov, spôsobila, že Asýrčania stratili veľkú časť svojho územia. O niekoľko storočí neskôr sa asýrski králi pustili do nových výbojov a zdokonalili svoj administratívny systém na ríšu, ktorá mala pretrvať celé generácie.
Asýrčania boli vojenskí inovátori a nemilosrdní dobyvatelia. Používali obliehacie taktiky a tým, ktorí sa vzopreli ich vláde, ukladali brutálne tresty vrátane napichovania na kôl, stínania na kosť. Rozširovanie ich ríše sa čiastočne pripisovalo ich stratégii deportácie miestneho obyvateľstva a jeho rozmiestňovaniu po ríši podľa rôznych potrieb.
Narušenie miestnej lojality
Táto taktika narušila spojenie ľudí s ich domovom a narušila miestnu lojalitu. Po dobytí oblasti Asýrčania budovali mestá spojené dobre udržiavanými kráľovskými cestami. Každý nový kráľ často budoval nové hlavné mesto, ktoré sa vyznačovalo stavbou a bohatou výzdobou nových palácov a chrámov.
Napriek tomu, že králi si nárokovali absolútnu moc, vieme, že významný vplyv mal zložitý systém dvoranov, provinčných úradníkov a učencov. Kráľovstvu vládla najmenej jedna žena, Sammuramat. Asýrski panovníci si pripomínali svoje vojenské výpravy vyobrazeniami svojich úspechov vytesanými do stien novopostavených palácov.
Brutálny obraz, ktorý tieto záznamy vytvárajú, však popiera záujem asýrskych kráľov o kultúrne tradície regiónu. Najmä o tradície Babylónie, samostatného južného štátu.
Asýrska Babylónia
Babylónia bola kultúrnym majákom po celé tisícročia, od vzniku písma na konci 4. tisícročia pred Kr. Asýria sa považovala za dediča a strážcu tejto tradície.
Asýrski vládcovia podporovali učencov špecializujúcich sa na oblasti od medicíny po mágiu a hlavné mestá ako Ninive boli plné zložitých parkov a záhrad, v ktorých sa nachádzali rastliny a zvieratá z celej ríše. Jeden z posledných asýrskych vládcov Aššurbanipal vyslal učencov po celej Babylónii, aby zbierali a rozmnožovali staroveké literárne diela.
Jeho knižnica vytvorená z hlinených tabuliek s klinovým písmom v akkadskom a sumerskom jazyku sa stratila, keď bola Ninive v roku 612 pred n. l. vyplienená. Vďaka archeologickým vykopávkam v 19. storočí sa však do dnešných dní zachovali mnohé staroveké literárne diela vrátane Eposu o Gilgamešovi a Babylonského eposu o stvorení.
Po stáročiach nadvlády Asýrska ríša v rokoch 612 až 609 pred n. l. padla do rúk Babylončanov a Médov. Napriek tomu inovácie, ktorých priekopníkmi boli Asýrčania, žijú ďalej. Ich dôraz na neustále inovácie, efektívnu správu a vynikajúcu infraštruktúru stanovil štandard pre každú ríšu, ktorá ich nasledovala v regióne a na celom svete.
