Vo všeobecnosti sa neokolonializmus vzťahuje na nepriamu kontrolu menej rozvinutých krajín rozvinutejšími krajinami. Tento termín sa pôvodne používal po druhej svetovej vojne na označenie pretrvávajúcej závislosti bývalých kolónií od cudzích štátov. Jeho definícia sa však čoskoro rozšírila na situácie, keď sa vplyv rozvinutých krajín využíva na vytvorenie koloniálneho vykorisťovania.
Hmatateľným príkladom sú Filipíny. Napriek tomu, že krajina získala nezávislosť od Spojených štátov v roku 1946, naďalej je nimi nenápadne kontrolovaná. Prostredníctvom presadzovania nerovných zmlúv a obchodných dohôd, najmä vďaka prenikaniu a vplyvu nadnárodných korporácií v krajine.
Aktuálne je neokolonializmus negatívny pojem
Pojem neokolonializmus je v súčasnosti jednoznačne negatívny. Často sa používa na označenie formy globálnej moci, pri ktorej nadnárodné korporácie a globálne a multilaterálne inštitúcie spolupracujú na udržiavaní koloniálnych foriem vykorisťovania rozvojových krajín.
Neokolonializmus sa totiž všeobecne vníma ako evolúcia kapitalizmu, ktorá umožňuje kapitalistickým mocnostiam, štátom aj korporáciám, ovládať podriadené národy. A to prostredníctvom mechanizmov medzinárodného kapitalizmu, a nie prostredníctvom priameho riadenia.
Neokoloniálne vládnutie sa považuje za fungujúce prostredníctvom nepriamych foriem kontroly. Najmä prostredníctvom hospodárskych, finančných a obchodných politík nadnárodných korporácií a globálnych a multilaterálnych inštitúcií. Kritici tvrdia, že neokolonializmus funguje prostredníctvom investícií nadnárodných korporácií, ktoré síce obohacujú niekoľko málo ľudí v nerozvinutých krajinách, ale udržiavajú tieto krajiny v stave závislosti. Takéto investície slúžia aj na využívanie zaostalých krajín ako zdrojov lacnej pracovnej sily a surovín.
Hlavní obvinení z neokolonializmu
Medzinárodné finančné inštitúcie, ako napríklad Medzinárodný menový fond a Svetová banka, sú často obviňované z účasti na neokolonializme. A to tým, že poskytujú pôžičky a iné formy hospodárskej pomoci. Tie sú ale podmienené tým, že prijímajúce krajiny zavedú opatrenia výhodné pre tieto inštitúcie, ale škodlivé pre ich vlastné ekonomiky.
Mnohí považujú tieto korporácie a inštitúcie za súčasť zásadne nového globálneho poriadku. Pojem neokolonializmus ale zdôrazňuje kontinuitu medzi súčasným systémom a minulými formami moci.
Historicky sa pojem neokolonializmus prvýkrát použil na európske politiky vnímané ako stratégie na udržanie kontroly nad africkými a inými závislými krajinami. Toto použitie pochádza zo stretnutia hláv európskych vlád v Paríži v roku 1957. Tam sa šesť európskych lídrov dohodlo na začlenení svojich zámorských území do spoločného európskeho trhu v rámci obchodných dohôd. Tie niektorí národní lídri a skupiny považovali za novú formu hospodárskej nadvlády nad Francúzskom okupovanou Afrikou a koloniálnymi územiami Talianska, Belgicka a Holandska. Dohoda dosiahnutá v Paríži bola v roku 1957 kodifikovaná v Rímskej zmluve, ktorou bolo založené Európske hospodárske spoločenstvo. Alebo aj spoločný trh.
